História
O prvých obyvateľoch obce vieme len to, že boli sedliakmi. Ich počet bol pohyblivý. Podľa historických prameňov v roku 1427 obec mala 27 usadlíkov, takže na tú dobu to bola veľká dedina. Od polovice 15. storočia sa sídlisko postupne zmenšovalo, a to z dôvodov, že časť sedliakov sa z neho vysťahovala a časť vymrela. V roku 1567 tu hospodárili len tri domácnosti. V roku 1600 malo sídlisko 12 obývaných domov a dom šoltýsa (richtára). Prvým richtárom v Petrovciach bol Peter – brat hanušovského šoltýsa Hanusa. Peter bol pôvodne richtárom v Hlinnom, neskôr sa stal dedičným richtárom petrovským. Podľa neho dostala obec svoj názov.
Územie Petroviec, Hanušoviec a časti Pavloviec v rokoch 1312 - 1346 vlastnili Kecerovci, potom patrilo Sóšovcom. Od polovice 18.storočia sa vlastníkmi stali postupne Dežöffiovci. Podľa urbára z roku 1773 bolo v Petrovciach 17 rodín „urečitých poddaných, tri želiarske domy (obývané) a štyri domy neobývané, nazývané – „pusté sedliská“. Mená poddaných i želiarov sú uvedené v spomínanej úradnej listine - v Urbári. Uvedení sedemnásti poddaní a traja želiari patrili až šiestim pánom urodzeným. Z nich niektorí boli chudobní zemani a niektorým zas velili generáli. Petrovčania boli v tom čase negramotní. Na uvedenej listine – Urbári namiesto ich podpisov vedľa podpisov urodzených pánov sa nachádzajú odtlačky ich prstov.
Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa Petrovčania od svojich zemepánov začali vykupovať a postupne sa stávali samostatnými gazdami. Vyklčovali ďalšie lesy i pasienky, orali zem, sadili zemiaky a pestovali menej náročné obilniny. V tomto období si začali stavať i nové domy najmä z dreva, hliny a slamy, s malými oknami.
V roku 1869 v Petrovciach bolo 316 obyvateľov ich počet ale neskôr poklesol. V týchto rokoch sa Petrovčania začali učiť písať a čítať. Pri sčítaní ľudí v roku 1900 žilo v Petrovciach 284 ľudí z toho počtu bolo 148 mužov a 136 žien. Pri ďalšom sčítaní v roku 1920 bolo v Petrovciach 284 osôb (122 mužov a 152 žien). Väčší počet žien sa zdôvodňuje tým, že 9 mužov padlo vo vojne a aj za more sa vysťahovávali skôr muži.
Petrovce v 2. polovici 19. a na začiatku 20. storočia
V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Obyvatelia Petroviec sa stali slobodnými, od svojich zemepánov menej závislými. Podobne ako sedliaci iných dedín aj oni sa začali z poddanstva vykupovať a stávali sa z nich samostatne hospodáriaci roľníci. Tí najchudobnejší – želiari a bezdomovci ostával v službách svojich niekdajších pánov, iní odchádzali slúžiť do židovských, zväčša obchodníckych rodín. Mladé dievčatá išli často za pomocníčky k farárovi resp. k učiteľovi. Tí, čo mali svoje polia, pasienky a lúky sa venovali chovu dobytka a pestovaniu menej náročných plodín. Na svojich poliach okrem tradičných plodín – obilnín, zemiakov, repy, kukurice a strukovín, pestovali konope, mak a kapustu. V čom sa dobre vyznali bolo tkanie plátna a jeho bielenie. Bielenie pátna v Petrovciach i širšom okolí Hanušoviec sa rozšírilo už v 15. storočí. Z doma tkaného plátna šili odev - košele a „choľavky pre chlapov, sukne pre ženy. Nové domy naďalej stavali z dreva, hliny a pokrývali ich zo slamy zhotovenými snopkami. Boli to domy, aké sme tu v ojedinelých prípadoch mohli vidieť aj po druhej svetovej vojne.
Podľa sčítacích hárkov z roku 1869 bolo v Petrovciach 57 domových čísiel a žilo tu 316 ľudí. V tých rokoch už existovali výraznejšie rozdiely v sociálnom postavení rodín a ich zabezpečení hmotnými statkami, či živým hospodárskym inventárom. Zatiaľ čo v niektorých domoch bývali po 2-4 členovia, vo viacerých domácnostiach žilo ich po 8-15. V obci bol aj panský mlyn. Pracoval na vodný pohon. Oproti mlynu, ktorý v 20. rokoch 20. storočia bol už nefunkčný, stál „gapeľ“. Bol to mechanický stroj, ťahaný koňmi, ktorý pomocou prevodoviek „poháňal“ mláťačku, príp. iný poľnohospodársky stroj. Krčmy v obci boli až dve.
V priebehu ďalších päťdesiatich rokov mal počet obyvateľov v obcí klesajúcu tendenciu. Príčiny poklesu obyvateľstva v tomto období sú známe. Prvou bolo vysťahovalectvo a druhou prvá svetová vojna. V Petrovciach podobne ako aj v iných obciach Šarišskej župy v 2. pol. 19. storočia bola veľká zaostalosť a bieda. Jej dôsledkom bolo sťahovanie sa za prácou, vysťahovalectvo. Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa z Petroviec vysťahovalo 59 ľudí. Z nich sa niekoľkí po čase vrátili späť, viacerí tam ostali navždy.
Petrovce v čase 1. sv. vojny a po vzniku 1. ČSR
Petrovčanom sa ťažko žilo pred 1. svetovou vojnou, ale najmä počas nej. Počas vojny bolo z obce odvedených a k armáde povolaných 37 mužov. Niektorí z nich bojovali na ruskom, iní zas na talianskom fronte. Viacerí sa zúčastnili bojov na Piave.Prvá svetová vojna sa skončila v máji 1918. Jej výsledkom bol rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nových štátov. Medzi nimi bola aj Československá republika. V novom štátnom útvare v ČSR sa stali občania Petroviec slobodnejšími. Prestali byť závislými od maďarských úradníkov, tak ako sa pred pár rokmi stali nezávislými od svojich zemepánov. Deti v škole sa začali učiť v svojej materinskej reči. Chodili do nej pravidelnejšie a učili sa usilovnejšie.
Podľa sčítania ľudí z roku 1919 bolo v Petrovciach 50 domov, v nich žilo 274 osôb, z toho 122 mužov a 152 žien.
Výsledky sčítania ľudí z 1. 12. 1930 boli nasledovné: počet domov 60, počet obyvateľov 330. Za 11 rokov pribudlo v obci 10 nových domov. Počet obyvateľov sa zvýšil z 274 na 330. Prírastok 46 osôb nebol spôsobený výlučne zvýšenou pôrodnosťou, ale i návratom viacerých „Američanov“ domov.
Po vojne sa Petrovčania začali vzmáhať aj ako gazdovia. Tí, čo sa vrátili z Ameriky, doniesli pár dolárov, za ktoré si prikúpili kus poľa, prípadne 1-2 kusy dobytka. Tí, čo v nej zostali, svojim blízkym tiež po troške pomáhali. Takto si v období medzi dvoma vojnami niekoľkí Petrovčania postavili nové – murované domy. Do roku 1940 ich pribudlo sedem. Ich súčasťou boli veľké drevené stodoly.
Spôsob hospodárenia v povojnových rokoch sa menil pomalým tempom. Výraznejšie začal stúpať počet chovateľov koní. V Petrovciach v tom čase (20. – 30. roky 20. storočia) ich chovali štrnásti roľníci. Roľníci si kupoval kone preto, že tie sa dali lepšie využívať ako ťažná sila pri prácach na poli, ale tiež i pri zvážaní dreva na furmankách. Kone sa vtedy stali jedným z ukazovateľov postavenia gazdu na dedine. Dobrý bol ten, ktorý mal pekné kone.
Hlavné práce, ktorým sa i v tomto období venovali muži, ženy ba aj deti, sa sústreďovali okolo zabezpečovania výživy. Tak isto ako pred vojnou pestovali obilniny, konope, sadili zemiaky, zeleninu, najmä kapustu, venovali sa chovu hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny. Rozšíreným bol chov husí. V tých rokoch ich chovali v každom dvore. Koncom jesene ženy nosili húsky na predaj. V zime muži mlátili cepmi obilie, ženy po večeroch chodili na priadky a párali perie, tkali plátno.
Čo najviac ťažilo ľudí, boli dane. Už ich neplatili svojmu zemepánovi, ale odvádzali úradom, vo forme naturálií aj pánovi farárovi a učiteľovi. Po žobraní z Petroviec nechodil nikto, zato ale v obci sa občas objavil žobrák, či náhodný zlodej, pred ktorými gazdiné museli ukrývať všetko, čo sa dalo vyniesť z dvora.
Obrazy z obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945)
V jeseni 1938 došlo k rozbitiu Československej republiky a 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát. Podobne ako početné obyvateľstvo evanjelickej konfesie zo širokého okolia aj oni vnímali Slovenskú republiku ako štát, v ktorom hegemónom mala byť cirkev rímsko-katolícka. V tom čase v Petrovciach žila iba jedna rodina, ktorej príslušníci boli rímokatolíci, ostatní boli evanjelického vierovyznania. Strach a odpor k novému režimu vyvolávali v nich i pohľady trestancov z radov „asociálov“, ubytovaných v drevených barákoch v Hanušovciach, z ktorých dva stáli vedľa cesty do Petroviec a slúžili ako ubytovne pre „budovateľov“ trate Prešov – Strážske.
2. svetová vojna a partizáni v lesoch nad Petrovcami Petrovčania citlivo reagovali na všetky udalosti, ktoré sa odohrávali v ich okolí i vo vtedajšom svete. Protivojnové a protifašistické nálady sa v nich začali prejavovať a narastať hlavne v druhej polovici r. 1943. Vtedy sa v okolí Petroviec objavili aj prví partizáni. Počas rokov 1942 – 1944 k Slovenskej armáde nastúpili branci narodení v rokoch 1916 – 1920. Spolu ich bolo 10. Protivojnové nálady v obci umocňovali aj vojaci, ktorí prichádzali domov na dovolenku z frontu
Prví partizáni v lesoch nad Petrovcami sa objavili začiatkom jesene 1943. Boli dvaja a hovorili po rusky. Boli to Kosťa Bystrov a Dimitrij Portgaňov. V tom čase v lesoch pri Matiaške sa organizovala partizánska skupina pod vedením Štefana Kubíka. K nej sa pridali aj oni. Keď začiatkom marca 1944 prišiel na východné Slovensko Ľudovít Kukorelli, partizánska skupina v lesoch pri Matiaške mala už 20 ľudí a velili jej práve spomínaní dvaja Rusi – Kosťa a Dimitrij. Obaja boli vojenskými dôstojníkmi.
Skupina Čapajev operovala prakticky na území celého východného Slovenska. Prerušovanie dopravy, spojov, vyhadzovanie tratí, mostov a prepady vojenských skladov, trestné akcie proti aktívnym žandárskym staniciam a podobne podnikali partizáni najmä v letných mesiacoch roku 1944. Dňa 27. júla 1944 šesťčlenná skupina partizánov zneškodnila medzi Remeninami a Matiaškou 2 nemecké nákladné autá a troch nemeckých vojakov. 6. augusta partizáni vyhodili koľajnice na úseku Košice – Kysak, v dôsledku čoho bol vykoľajený vlak, naložený vojenskými autami. Posledné tri dni pred hrôzostrašným 7. septembrom Petrovčania žili v strachu a vo veľkom napätí. Partizáni na čele s Kukorellim organizovali obranu svojich pozícií, posilňovali stráže, do ktorých zaradili aj bojaschopných Petrovčanov. Ten strašný - Čierny deň nadišiel 7. septembra. Na jeho priebeh si po 60 rokoch spomína Ján Varga Lipnický, rodák z obce, autor publikácie PETROVCE - OBRÁZKY SPOD OBLÍKA, Prešov: Náuka, 2005, str. 43-45, takto: |
||||||
Obraz hrôzy pred očami sa mi odvíja
Píše sa rok 1944. Je siedmy september. Do dolín sadajú ranné hmly. Na zem padajú kvapky rosy. Nad Slanskými horami čierne mračná sa vznášajú. V chalupách Petrovčanov petrolejové lampy slabo blikajú, v dušiach jej žiteľov vyvolávajú napätie a strach. Včasne zrána, keď deti ešte spali, prišla z Hanušoviec strašná správa. "Nemci už o chvíľu zaútočia na valal Váš. Do lesa preto rýchlo utekaj každý, kto nohy máš.“ Malý pastier, smelý hrdina náš, príkaz od svojho deda obdržal: Kravky smerom k lesu - na Potoky musíš hnať. On však zvedavý, čo sa bude v obci diať, na okraj Baniska s kravami začal uhýbať. Svačko Rovenský, čo na vysokej medzi s partizánmi držal stráž, prísne naňho zagánil, päsťou mu pohrozil. „S tými kravami ihneď utekaj preč. K lesu sa ponáhľaj o stopäť. O chvíľu tu streľba bude, mohlo by sa Ti dačo stať.“ Pastierik náš tentoraz už nelenil, kravy zaskočil, prútom rýchlo popohnal, do úvalu medzi Baniskom a Validlom, odtiaľ ďalej až za Hurky s nimi sa ponáhľal. Prestrelka medzi partizánmi a Nemcami v tom momente, keď ku Stadlu sa priblížil, strhla sa veliká, preveliká. Okrem pušiek a automatov z jednej i z druhej strany - tu z Baniska, tam z Kamennej - aj guľomety štekali, sem - tam granáty vybuchovali. V dedine horeli domy, maštale i stodoly. Plamene šľahali dohora, dym sa valil k oblakom, a ľudia - starí i mladí, ženy s deťmi za vozmi naloženými perinami, V ten istý deň Nemci zaútočili na partizánov v smere Prešov – Zlatá Baňa a z východnej strany v smere od Bystrého na Hermanovce. Tu sa im po boku partizánov postavili na odpor aj slovenskí vojaci, ktorí sa po odzbrojení dvoch východoslovenských divízií, v menších skupinách pridávali k partizánom. Aké boli straty na jednej a druhej strane? Počas útoku na partizánov zahynuli: šesťdesiatročný Ján Repiak, ktorého Nemci zastrelili a päťdesiatšesť ročný nevidiaci Ondrej Balog, ktorý zahynul v horiacej stodole. Popolom ľahlo tridsať domov aj s hospodárskymi budovami. V maštali Štefana Jenču zhorel aj pár pekných koní. Pri ústupe do hôr na Osičove padli dvaja partizáni a na Košariskách tretí. Nemci mali oveľa väčšie straty. Hovorilo sa o počtoch viacnásobných. Údajne ich tu zahynulo vyše šesťdesiat. Na počesť padlých občanov a partizánov bol v roku 1964 postavený pomník. Umiestnený bol na začiatku dediny, po roku 1989 premiestnený na miestny cintorín. Na tretí deň - 9. septembra partizáni sa z nemeckého obkľúčenia prebili a po prechode cez rieku Topľu pri Žipove sa presunuli na Ondavskú vysočinu do oblasti Piskoroviec. Do Petroviec, po prestrelke s partizánmi, nemeckí vojaci vôbec nechodili. Ľudia v obci, i keď im bolo ťažko, utečencom a prenasledovaným vojnovým zajatcom pomáhali aj naďalej. V komorách i v maštaliach ukrývali, prenasledovaných židov - tých, ktorí v 1942 unikli pred odvlečením do vyhladzovacích táborov. Zachránili sa ich tu vyše desiatky. K rušnej udalosti v obci došlo 8. novembra 1944. Vtedy sa 30 ročný Ján Gdovin podujal na riskantnú a nebezpečnú úlohu. Bolo potrebné pomôcť dvom Ukrajincom, ktorí ušli z nemeckého zajatia (pracovného práporu v Hanušoviach) a chceli sa dostať do Hermanoviec. Ján ich zavčas rána doviedol nad Hermanovce do Dúbravy, kde ich odovzdal ďalšiemu sprievodcovi. Na tohto blízko za dedinou už čakali nemeckí vojaci. Tí ich obkľúčili a zajali. Do nemeckého zajatia v ten istý deň padol aj Ján Gdovin. Po zatknutí ho vyšetrovali v Prešovskej väznici a následne odtransportovali do Nemecka. Ako československý politický väzeň prešiel Ján Gdovin nemeckými tábormi v Sachsenhausene, Klingeri, Berger-Belzene a Reimefarge. V apríli 1945 sa mu podarilo počas náletu na transport vlaku s tromi spoluväzňami ujsť. Po dlhých peripetiách - túlaní sa lesom sa ocitol spolu s kamarátmi v anglo-americkej zóne v Rückeri. Tam bol zaradený do oslobodzovacieho tábora a koncom júna 1945 prepustený na slobodu. Domov sa vrátil po uplynutí 2 mesiacov od ukončenia vojny. Do Petroviec sa nemeckí vojaci druhýkrát nasťahovali na Vianoce 1944. Do preplnených obydlí Petrovčanov sa natlačili po štyroch – piatich a zotrvali tam tri dni. Okrem Nemcov tu boli ubytovaní aj civili z okolitých obcí, ktorí sa z donútenia zúčastňovali kopania zákopov. Keď nemeckí vojaci po Vianociach z dediny odchádzali, zrekvirovali sedem kusov hovädzieho dobytka. Nasledujúce dni boli pre Petrovčanov hodinami netrpezlivého čakania na príchod oslobodeneckých vojsk. Zavčas rána 19. januára 1945 im ho zvestoval miestny zvonár. Vojaci prišli od Hermanoviec. Uprostred obce ich vítali chlebom a soľou. Ľudia im ukázali cestu k Pavlovciam. Z oslobodenia sa všetci dlho tešili, radovali sa. Povojnová história obce - oddobie budovania socializmu
Nová história v obci Petrovce sa začala písať po druhej svetovej vojne v roku 1945. Prvý rok po oslobodení bol veľmi ťažký. Ľudia mali veľké problémy a nemálo starostí. Polovica občanov nemala ani poriadnu strechu nad hlavou. Niektorí bývali u svojich príbuzných, iní v provizórnych kolibách – chyžkách na rýchlo urobených z dosák, dreva, prípadne z kamenného muriva. Keď prišla jar, bolo potrebné vyjsť do polí, zasiať jariny, zasadiť zemiaky - založiť novú úrodu. Polovica dedinčanov však nemala čo siať a niektorí dokonca nemali ani do úst čo dať. Osivo bolo potrebné najprv nazbierať – vypýtať od roľníkov zo susedných dedín. Niečo sa im ušlo aj zo spoločne organizovaných dobrovoľných zbierok. Potraviny im začala dodávať medzinárodná organizácia UNRRA. Tá im posielala múku, cukor, konzervy a i. Šatstvo a knihy prišli do obce od jednotlivcov i od rôznych inštitúcií z Čiech a Moravy. Veľmi cenné knihy sa vtedy dostali nielen do školskej knižnice, ale aj do jednotlivých rodín.
Z neočakávaných udalostí, ktoré v obci vyvolali rozruch, bol prechod skupiny ukrajinských vojakov, vedených Ostapom Banderom cez obec. Stalo sa to v jeden novembrový deň v roku 1946. Zašpinený a otrhaní sa nahrnuli do jednotlivých domov v počte sedem až desať vojakov. Ľudia sa im dali najesť a oni v ten istý deň k večeru dedinu opustili. Okrem rodinných domov sa v obci stavali cesty, telefónne stĺpy, elektrické prípojky, verejné budovy. Rýchlym tempom napredovala výstavba hospodárskeho dvora. O ďalšom rozvoji a premenách obce v rokoch 1945 - 1980 svedčia tieto údaje: v roku 1949 bola obec zapojená na telefónnu a aj na elektrickú sieť. Elektrické žiarovky v rodinných domoch sa po prvýkrát rozsvietili 6. októbra 1949. S elektrinou začala do obce prichádzať aj nová technika. Ľudia začali kupovať rádiá, elektrické spotrebiče a elektromotory. 30. septembra 1951 v rámci akcie Filmová jeseň na dedine sa v Petrovciach prvý krát premietal film. Ten sa v nasledujich rokoch premietal pravidelne každú sobotu. Prvý televízor si zakúpil Ján Peter roku 1963. V r. 1956 sa začali práce na výstavbe cesty z Hanušoviec do Petroviec. I keď išlo o pomerne krátky úsek, jej výstavba trvala takmer 2 roky. Ukončená bola v r. 1958. Uskutočnila sa aj čiastočná regulácia potoka, a to v úseku od Vaľuvky po most pri dome Jána Repjaka. Na pravidelnú autobusovú dopravu bola obec napojená v r. 1960. Prvé veľké oslavy SNP spojené so stretnutím bývalých účastníkov odboja na Východnom Slovensku sa konali v roku 1964. Ich ťažisko bolo v Hanušovciach. Okrúhle 20. výročie tejto významnej historickej udalosti malo dôstojný priebeh. V Petrovciach sa pri tejto príležitosti konala 25. augusta manifestácia, na ktorej na znak uznania zásluh občanov v boji proti fašizmu bol obci odovzdaný Rád červenej hviezdy. Týchto osláv sa Ivan K. Baľuta zúčastniť nemohol z dôvodu amputácie nôh. Do Petroviec zavítal v auguste 1967. V preplnenej škole ho vtedy vítali blízki spolupracovníci. Tí ho vyniesli aj na Lysú. Zápis v obecnej kronike z roku 1967, ktorý je vyjadrením vďaky veliteľa skupiny Čapajev za pomoc Petrovčanov preukázanú ruským partizánom: V rokoch 1967 a 1968 bola urobená rekonštrukcia mostov (na ceste pred Repjakom a pod Brezinami). V 60. rokoch bola dokončená budova Jednoty, v ktorej sa dodnes nachádza obchod s potravinami a pohostinstvo. Budova Obecného úradu s veľkou halou kultúrneho domu na poschodí bola ukončená v roku 1972. Petrovčania si ju postavili v rámci akcie Z. V roku 1980 bola v Petrovciach ukončená a do užívania daná moderná budova materskej a základnej školy. Spádový vodovod pre potreby JRD bol postavený roku 1962. Vodovod pre zásobovanie domácnosti bol daný do užívania v r. 1975. 14. 9. 1999 bola celá obec plynofikovaná. V tom istom roku sa začalo s obnovou chodníkov na dolnom konci obce. V r. 1961 – 1980 bolo v obci postavených 41 nových rodinných domov.
V uvedenom období nastali výrazné zmeny najmä v spôsobe hospodárenia a obrábania pôdy. Došlo k nim po roku 1959, keď bolo v obci založené jednotné roľnícke družstvo (JRD). Stalo sa tak po viacročnom presviedčaní roľníkov dňa 26. marca 1959. Do družstva vtedy vstúpilo celkom 62 roľníkov, zatiaľ čo jedenásti vstup do JRD nepodpísali a i naďalej hospodárili samostatne. Členovia družstva začali hospodáriť na rozlohe 624 ha, z čoho bolo 295 ha ornej pôdy, 146 ha lúk a 183 ha pasienkov. Družstvo začalo hospodáriť v ťažkých podmienkach bez mechanizácie a spoločných hospodárskych budov. Obrat k lepšiemu nastal po vybudovaní hospodárskeho dvora a zakúpení prvých poľnohospodárskych strojov. Družstvo v Petrovciach sa od začiatku špecializovalo v rastlinnej výrobe na pestovanie obilnín, zemiakov, ľanu, chov dojníc, výkrm hovädzieho dobytka a ošípaných, v menšej miere i na chov oviec.
Prechod od tradičného spôsobu hospodárenia na úzkych pásoch pôdy pomocou kravského, či konského záprahu na nový – družstevný typ poľnohospodárskej veľkovýroby znamenal tiež začiatok výraznejších premien v kvalifikačnej skladbe dedinského obyvateľstva, začiatok zmien v sociálnom zložení Petrovčanov. Výrazný posun sa prejavil pri získavaní nových profesií a kvalifikácií.
Zmeny po roku 1989 - vznik samostatnej Slovenskej republiky
Po roku 1989 aj v malej dedine Petrovce dochádza k zásadným zmenám. Sú označované pojmom transformácia spoločnosti. Popri pozitívach ich sprevádza aj viacej negatívnych javov. Mnohé majú dopad aj na životnú úroveň niektorých rodín.
1. januára 1993 vzniká samostatná Slovenská republika. V tomto roku sa spoločné družstvo Oblík rozčlenilo na tri samostatné subjekty: Poľnohospodárske družstvo Radvianky (Medzianky, Radvanovce), PD Pavlovce a PD Oblík (Hanušovce n/T, Petrovce). Po rozdelení pôvodného družstva sa v nasledujúcich rokoch hospodárska situácia v PD Oblík (Hanušovce n/T, Petrovce) výrazne zhoršila. Úpadku sa nepodarilo zabrániť ani po jeho transformácii na Roľnícko-obchodné družstvo Hanušovce n/T, k čomu došlo v r. 1996. Po konkurznom konaní vyhlásenom v marci 2001 v nasledujúcich dvoch rokoch družstvo zaniklo. |